streda 26. februára 2014

Dievčatá majú na viac


Jedna z výhod toho, že mám syna a nie dcéru je, že pri jeho obliekaní mám na výber z viac farieb než bledoružová, tmavoružová a fialová (ktoré dosť neznášam). Vojdite do nejakého obchodu s oblečením a na 300 metrov spoznáte, kde je dievčenské oddelenie. Choďte na karneval a na prstoch jednej ruky spočítate dievčatá, ktoré neprídu oblečené ako princezné či víly.

Ružový stereotyp sa netiahne len oblečením, ale aj hračkami. Okrem ružovej je tu aj zásadný problém v tom, že dievčatám sa nanucujú bábiky, kuchynky či upratovacie nástroje. Áno, inklinácia k bábikam je u dievčat podmienená hormonálne, ale aj tak by sme tieto stereotypy nemuseli podporovať na každom rohu.

A práve preto sa mi páči reklama na GoldieBlox - hračky pre budúce inovátorky. Firma, ktorá GoldieBlox vyrába, píše: "Chceme ukázať svetu, že dievčatá si zalúžia viac možností než len bábiky a princezné. Veríme, že v ženách je sila a dievčatá vybudujú budúcnosť- doslova."

Dievčatá majú naozaj na viac. Len im treba dať možnosť si vyskúšať aj niečo iné než  len Barbie a Little Pony.

 

utorok 11. februára 2014

10 dôvodov, prečo mať staršiu sestru


Minulý týždeň bol super. Bola som v rodnom meste u rodičov na celý týždeň a moja sestra, staršia o sedem rokov, si na celé dni brala malého prísavníka. Keby ešte nebol prísavník, tak myslím, že by ho mala aj na noc a ja by som zas zažila ten pocit celoprespatej noci. No nič, aj toho sa raz dočkám. Aj tak som však za týždeň toľko postíhala porobiť, čo by inak trvalo týždeň a pol. A tak som sa hlboko zamyslela, prečo je super mať staršiu sestru.
  1. Moja sestra je môj vzor. Napriek tomu, že sme dosť odlišné, ako decko som ju žrala v mnohých veciach (a dodnes ju stále v mnohých veciach žeriem). Je moja večná hrdinka za to, že keď bola na koncerte TEAMu, odpadla a osobne ju ratoval Paľo Habera a Ibi Maiga. Tak dobre odpadnúť sa nepodarí hocikomu.
  2. Moja sestra mi zabezpečila najlepšie príbehy môjho detstva. Keď som mala len pár týždňov, kočíkovala ma a chcela ma ukázať kamarátke. Tak ma celú povyzliekala, ale obliecť ma už nedokázala. A vonku boli fajné mrazy. Doniesla ma domov celú zmrznutú. Alebo ako som sa ako osemročná sama od seba vybrala za jej frajerom, lebo sa pohádali, že nech sa udobria. Udobrili sa a dodnes sú spolu. (Jej manžel inak dodnes neverí, že som sa za ním vybrala ja sama, myslí si, že ma za ním poslala ona).
  3. Moja sestra sa o mňa starala. Síce sa jej hrozne nechcelo pre mňa chodiť do škôlky a ešte aj v družine som párkrát ostala posledná (vďaka čomu som už po prvom polroku v škole dostala kľúče od bytu a chodila som sama domov), ale starala sa o mňa dobre. A keď dostala prvú robotu, tak mi kupovala Bravo zo svojej výplaty.
  4. Moja sestra mala deti skôr ako ja. A z toho vyplývajú ďalšie body.
  5. Na sestriných deťoch som sa naučila, ako sa starať o deti. Mať potom vlastné nebolo vôbec tak hrôzostrašné.
  6. Vidím, čo v jej výchove funguje a chcem to uplatniť. Jej deti sú úplne suprové.
  7. Vidím, čo v jej výchove nefunguje a môžem sa tomu vyhnúť. Keď toto bude čítať moja sestra, tak si povie: No veď počkaj, veď uvidíš.
  8. Zdedila som po jej deťoch oblečenie aj hračky. Doteraz som kúpila možno 5 kusov oblečenia pre syna. 
  9. Moja sestra sa s radosťou postará o moje dieťa. A ja viem, že sa postará dobre.
  10. Jej deti sú tiež veľmi dobrí opatrovatelia a zabávači pre moje dieťa. Po súrodencoch sú sesternice a bratranci druhá najlepšia vec v detstve.
Čo z toho vyplýva? Ak môžete, zabezpečte svojim deťom súrodencov. Aspoň jedného, ideálne viacerých. Ich život bude oveľa zábavnejší.

Andrejka, ďakujem. A nehnevaj sa, že som sem dala túto fotku :)

pondelok 3. februára 2014

Ako to s tým nosením detí naozaj je? + SÚŤAŽ


Šatky, nosiče, vyťahané ruky, vidím to okolo seba čoraz viac. Kočík je out, nosenie je in. Sama som trendu podľahla a kúpila si šatku, ale synovi sa v nej nepáčilo a ja som mala tiež celkom problém desať metrovú látku hocikde uviazať tak, aby som zároveň nepozametala podlahu všade okolo seba. S nosičom to bolo oveľa lepšie, takto to napríklad vyzeralo na našej slávnej ceste do Kolumbie. Manduca rulez.
Lenže keď to dieťa má už desať kíl a ja chrbticu v péčku (napríklad aj z toho nočného kojenia, pri ktorom som zvykla byť vykrútená ako paragraf, lebo však čo je viac ako môj spánok a jeho pohodlie?), tak som vďačná za kočík a aj za to, že som si dieťa nenaučila na to nosenie až príliš.

Nastala tu proste taká módna vlna nosenia a ja som chcela vedieť, čo je za ňou. Kúpila som si už dávnejšie knihu Koncept kontinua, ale až teraz som si ju prečítala. Možno ste už stretli takú matku (alebo ňou dokonca ste), ktorá má ročné dieťa, ktoré chce byť len na rukách, nevie sa samo zahrať ani na 5 minút a na každého cudzieho zazerá ako na príšeru zo Stredozeme? No tak to je úplný opak konceptu kontinua.

Koncept kontinua je v skratke to, že keď je dieťa v maternici, tak je stále s mamou, stále sa fajne nadnáša, keď mama kráča, počuje jej hlas i zvuky naokolo a je stále v strede diania. Potom sa narodí a my ho švacneme do tichej miestnosti na nehybnú posteľ. Je dosť možné, že sa mu to nebude páčiť. Celkom logické, že? Ak ste 40 týždňov na niečo zvyknutí, asi len s revom sa od toho budete odnaúčať. A riešenie je pritom jednoduché - nosiť, nosiť a nosiť, ale príliš neriešiť.

Pointou teda nie je, aby dieťa bolo stále stredobodom vašej pozornosti, ale to, aby ono bolo stále v strede diania. Choďte na nákupy, na stretnutie, okopávajte si záhradku a vaše dieťa bude spokojné. Týmto spôsobom bude naberať sebadôveru a istotu, že sa má vždy o koho oprieť. Ale ako bude rásť, bude chcieť byť čoraz viac nezávislejšie.

Autorka Jean Liedloffová napísala túto knihu na základe svojich skúseností zo života s indiánskym kmeňom Yequana vo Venezuele. Popisuje rôzne príbehy, ako sa Indiáni správajú k svojim deťom a vyvodzuje z toho závery. Práve s tým mám však najväčšie problémy. Celá kniha je založená na pozorovaniach jediného kmeňa a jej závery nie sú podložené štúdiami, čo by nebol až taký problém, keďže sa to netvári ako vedecká kniha. Ale autorka vôbec nepopísala vlastné skúsenosti s výchovou, a tak sa domnievam, že vlastné deti ani nemala. To je ako keby vaša bezdetná kamoška prišla z výletu v púšti a začala vás presviedčať, aby ste svoje dieťa dali olízať ťave, lebo beduíni to tak robia a ich deti vyzerajú šťastne. Úplne iný pocit som mala z knihy Bez plenky, ktorú autorka Ingrid Bauerová napísala na základe aplikácie bezplienkovej metódy na svojich troch deťoch, a pretkávala to príkladmi domorodých obyvateľov z rôznych častí sveta, nielen z jediného kmeňa Indiánov.

Mnoho vecí je v knihe veľmi zaujímavých a možno si z nich zobrať poučenie, mnoho vecí je však neaplikovateľných na môj bežný život. Napriek tomu odporúčam si knihu prečítať práve pre jej triezvy prístupe k výchove detí, ktorý sa ja osobne snažím praktizovať.

Ak si chce o koncepte kontinua prečítať viac, zapojte sa do súťaže. Napíšte svoj email najneskôr do 9.2.2014 a náhodný generátor čísel vyberie jedného z vás, ktorému knihu pošlem.

Aktualizácia 11.2.2014: Súťaž bola ukončená, víťazný email maria.k......a@gmail.com bol kontaktovaný, všetkým ostatným ďakujem za účasť. Súťaže budú aj naďalej. Knihu si môžete zakúpiť TU.