sobota 8. marca 2014

Ako ma choroba doviedla k smutnému konštatovaniu


Keď sa darí, tak sa darí. Po synovi pochytila choroba manžela aj mňa. Včera sme obaja nevládne polihovali, kým sa o naše dieťa staral iPad. Dnes ráno som s veľkou nádejou vyupratovala za hodinu byt, aby som zistila, že ani zďaleka nie som fit. Horúčka ma skolila a tak som zaľahla, že sa vypotím. Manžel už je na tom o čosi lepšie, ale väčšinu starostlivosti o syna aj dnes zvládal iPad (odsudzujte nás, koľko chcete, ale jeden s kašľom, druhý s angínou, je lepšie, ak sme od drobca čo najďalej v rámci možností bytu).

Ale celá "liečba" horúčky je dosť nedomyslená. 1. Mám piť veľa tekutín. Áno, vypila som, bez preháňania asi 5 litrov čaju. 2. A potiť sa. No veď hej, ale ako sa vypotiť, keď každých 20 minút musím ísť na malú? To je úplne proti logike. Bažanta riešiť nebudem, stačí nám vyprázdňovanie nočníkov umiestnených po celom byte.

A tak som si spomenula na svoj pôrod (cisársky), kedy som mala zavedenú cievku a mala som od tohto na niekoľko hodín pokoj. Keď sa tak spätne na to pozerám, bolo to asi jediné pozitívum pobytu v nemocnici. A to je dosť smutné.

Zdroj: wikipedia.org

Žiadne komentáre :

Zverejnenie komentára