štvrtok 18. decembra 2014

List Ježiškovi


Milý Ježiško,

toto sú moje tretie Vianoce a konečne by som rád dostal to, čo naozaj chcem. Celý môj život mama rozhoduje, čo si akože želám pod stromček, a potom dostávam samé sprostosti, z ktorých sa mám akože bohovsky tešiť.

Najzaujímavejšie na darčekoch boli minulý rok akurát tie obaly, v ktorých boli všetky tie haraburdy zabalené. Od zúrivosti som ich trhal, na čom sa akože všetci hrozne smiali, kým mne bolo do plaču. Ale nie som urevané decko, takže som plač pretavil do toho zúrivého trhania.

Takže si poďme vyjasniť, čo NAOZAJ chcem tento rok na Vianoce.

Oranžové svetlo. Chcel by som jedno len pre seba, aby na mňa otec nezačal hystericky ziapať, keď ho šťuknem. Je možné, že to má niečo spoločné s tým, že keď ho šťuknem, vypne sa jeho počítač, on si začne trhať vlasy, že si niečo neuložil. Neviem, lebo ja si bežne veci neukladám po sebe späť do poličiek, kvôli čomu si trhá vlasy zase mama. Ja mám vlasov málo, takže si ich netrhám nikdy.

Kľúč od auta. Priznám sa, oranžová ma priťahuje. Zistil som súvis medzi kľúčom od auta a oranžovými svetlami na aute. Stačí stláčať ten kľúč aj cez okno v byte a svetla blikajú. Dokážem to robiť aj celú hodinu. Lenže kľúče od auta začali rodičia dávať na vysokú poličku. A to odvtedy, ako došiel sused, že vonku naše svetlo robí diskotéku a priťahuje pozornosť nejakých iných ujov, ktorí si už naše auto obzerali. Otec mi vytrhol kľúč, neziapal, len hrozne zbledol.

Vianočné gule. Sú krásne farebné a lesklé. Z psychologického hľadiska tak jasne určené pre deti, to vie každý imbecil, že decko pôjde po farebnej a lesklej veci. Ale nie, ja sa toho dotýkať nemôžem. Ako kopec iných farebných a žiariacich vecí, napríklad obrazovky televízora. Tak na čo sú v tomto byte? Čo žijem v múzeu? Teraz teda dotrepali vianočný strom do bytu a keďže ho nemali kam dať, tak spacifikovali môj stan v obývačke, do ktorého som sa vždy schoval pred spaním a rodičia mali problém ma z neho vytiahnuť, keďže oni sa do neho nezmestia. Moje jediné útočisko v tomto múzeu. No a na strom dali krásne lesklé vianočné gule. Keďže mi už dávnejšie spacifikovali aj všetky loptičky, na ktorých sa otec občas išiel prizabiť, tak som sa potešil, že konečne nové, ale keď si chcem zobrať vianočnú guľu, tak zas začne hystericky ziapať moja mama. Hm, Vianoce, sviatky pokoja a radosti. Ako pre koho.

Peňaženku. Fascinuje ma, koľko vecí sa do maminej peňaženky zmestí. Je pomerne malá, ale keď ju otvorím, hotový poklad. Sú tam kartičky s maminými fotkami, na ktorých vyzerá ako vrahyňa. Potom kartičky, ktoré podáva tetám v obchode, aby sme mohli prejsť cez dvere s nákupom bez toho, že by sa spustil alarm, ako vtedy raz. Ďalšie kartičky, ktoré podáva tetám, a potom sa hrozne raduje, keď dostane zadarmo za podanie kartičky nejakú haraburdu. Potom sú tam kartičky, ktoré dáva doktorovi, ktorý ma pichá injekciou. Tie sa vždy snažím zničiť, lenže minule sa namiesto papierovej objavila v peňaženke rovnaká, ale z tvrdého plastu a tú sa mi ešte roztrhať nepodarilo. No a ešte sú v peňaženke mince. Hrozne mi chutia, najlepšie sú také menšie, tmavé, tých viem dať do úsť naraz najviac. Lenže mama, keď to vidí, tak ju chytí hrôza, schmatne mi tvár a kričí: "Vypľuj to, vieš koľkým ľuďom to prešlo rukami?" Neviem a ani ma to nezaujíma, pre mňa je podstatné len to, že to prejde mojimi ústami. Po takomto incidente ma vždy týždeň sleduje a meria teplotu. Nemohol by som dostať vlastnú peňaženku, takú, aby som po hraní s ňou nemusel trpieť týždeň teplomer v zadku?

Vyťahovacie vreckovky. Sú rozmiestnené po celom byte, v každej miestnosti jedna krabica. Doteraz som však nepochopil algoritmus, kto si koľko tých vreckoviek a ako často môže vyťahovať. Napríklad teraz, si ich otec ťahá asi každú minútu a dáva k nosu a vydáva divný zvuk. Takým tempom vytiahne asi 60 vreckoviek za hodinu. Keď ja chcem tromfnúť jeho rekord, že vytiahnem 60 vreckoviek za 5 minút, tak sa mama hrozne rozčúli. Taktiež ona vytiahne tú vreckovku, keď kvapne trochu polievky na stôl, keď ma kŕmi. Keď som minule rozlial celú fľašu čaju na zem a vytiahol som celý balík vreckoviek, aby som to utrel, tiež nebola nadšená. Inak jeden balík na ten čaj nestačil. Bude to asi nejak súvisieť s objemom a absorpčnou schopnosťou daného materiálu, lebo ona doniesla nejakú handru z kúpelne a tá vysala zbytok ako nič.

Pozri Ježiš, fakt nie som náročný. Vôbec nechcem tie trápne hračky, ktoré sú akože zmenšenina vecí, ktoré máme doma. Keď sa chcem hrať s mikrovlnkou, tak si dám stoličku a hrám sa s tou ozajstnou, krpatú z hračkárstva si vieš kam môžeš strčiť. To isté s vŕtačkou. S tou detskou ani neurobím dieru do steny. S tou ozajstnou sa mi to už podarilo. Takže ušetri si peniaze za predražené Hasbro a Mattel veci a dones mi týchto päť, ktoré som napísal. Budem Ti vďačný a možno, keď deťom splníš ich ozajstné priania, tak Ťa už konečne niekto dá dole z toho kríža.

S pozdravom Ja

1 komentár :