utorok 26. mája 2015

Na koho najviac frflem


"Daj jej ponožky. Daj jej čiapočku. Kedy už bude spávať v postieľke? Nechceš jej už dať príkrm? Nebolo by jej v kočíku lepšie než v nosiči?"

To sú v súčasnosti časté vety mojej mamičky, keď je so mnou. Ja väčšinou len prevrátim oči, občas zafrflem, občas sa naštvem a niekedy proste zareagujem: "Ale maminkááá."

Lenže dnes má moja mamička 60 rokov a ja si uvedomujem, aké je skvelé, že ma takto vytáčať môže. Moja starká, jej mama, sa 60 rokov nedožila a mne je často ľúto, že som ju nemala šancu spoznať.

Aj keď si veľmi neberiem k srdcu jej rady týkajúce sa ponožiek, čiapočiek a spávania v postieľke, vychovala s mojim ockom tri skvelé deti, takže čo sa týka výchovy, mám sa od nej čo učiť.

Mamička, všetko najlepšie a ďakujem za všetko. Najmä za to, že toleruješ moje frflanie.

streda 20. mája 2015

10 viet, pri ktorých som ako zaseknutý gramofón


Pri článku na Boredpanda.com o tom, ako sa dá rodičovstvo zhrnúť do jedného tweetu (140 znakov) som si uvedomila, že moja konverzácia so synom sa z 90 % obmedzuje len na desať viet, ktoré opakujem ako zaseknutý gramofón. Tie poviem denne tak často, že by som si ich asi mala nahrať a len stlačením tlačidiel 1 až 10 na nejakom primitívnom prehrávači ich len púšťať.

Zdroj: wikimedia.org

1. Vstávaj. Túto vetu opakujem denne len 20 minút v intervale jednej minúty, až kým ho proste z postele nevytiahnem nasilu. Našťastie len počas pracovných dní, keď ide do škôlky. Cez víkend samozrejme vstane sám a ešte aj skôr.

2. Poď jesť. Toto hovorím pri raňajkách a večeri, cez víkend aj pri obede. Opakujem približne každých 20 sekúnd po dobu 5 minút, až kým ho ľstivo nenalákam ku stolu na 1 piškótu. Samotné kŕmenie je už na iný blog post.

3. Obliekaj sa/prezliekaj sa. Ráno z pyžama, pred obedňajším spaním, po obedňajšom spánku, keď príde zo škôlky, večer do pyžama, keď niekam ideme, keď odniekaľ prídeme. Zahŕňa aj obúvaj sa/vyzúvaj sa. Chvalabohu, že už je teplo, už môže aj nahý behať, už je mi to desať.

4. Netreba ti cikať? Toto našťastie hovorím čoraz menej, ale v prípade, že niekam ideme, dostávam úzkosť, že sa pociká, najmä keď vkuse pije vodu. Z tohto stresu sa efekt zaseknutého gramofónu pri tejto vete posilňuje. Úzkosť je miernejšia, ak mám náhradné oblečenie v taške.

5. Poď sem. Väčšinou nasleduje, keď ma prestane baviť hovoriť čísla 2, 3 alebo 4. Samozrejme, ani toto nezaberie, takže aj tak musím ísť ja za ním.

6. Kde máš prst? Ja viem, kde ho má. V nose! Pri tejto vete si spomenie aj on a vytiahne ho. Aby ho tam dal hneď späť, keď sa nepozerám.

7. Prečo mrnčíš? Prečo musí mrnčať a nemôže jednoducho povedať, že niečo chce? Je to len preto, že ešte nevie poriadne rozprávať?

8. Nekrič. Keď nemrnčí, tak kričí až piští. Ako to, že evolúcia nás na vysoké zvuky nevybavila lepšou toleranciou?

9. Prosím. Túto vetu aplikujem s väčšinou prechádzajúcich. Aj tak však nenastane želaná akcia.

10. Ľúbim ťa. Kým pri predchádzajúcich vetách dostanem aspoň nejakú reakciu, napr. odpovede Nie, Nechcem, alebo sa mi jednoducho otočí chrbtom či začne mrnčať (pri vete Prečo mrnčíš? začne mrnčať ešte viac), tak pri tejto vete si nie som istá, či nie je hluchý. Jednoducho ju úplne odignoruje.