nedeľa 16. októbra 2016

5 sladkostí, na ktoré nedám z nostalgie dopustiť


Trenduje teraz po internete článok o tom, ako veľa cukru obsahujú sladkosti. A ja som si tak hovorila: A to ste doteraz nevedeli?

Počas môjho detstva boli sladkosti vzácnosťou. Maminka veľa piekla a pečie. Sladkosti sme teda väčšinou mali, keď prišla návšteva. Vtedy doniesli čokolády. Ale moje detstvo sa mi spája s inými sladkosťami. A každá s inou príležitosťou. A preto na ne nedám dopustiť a kupujem ich aj dnes. Ale ako v detstve tak aj teraz v dospelosti nie sú každodennou samozrejmosťou, a tak keď už sú, ozaj potešia.

Výlety to sú Horalky. Dobrý pocit z vyšliapaného kopca odmenil výhľad a Horalky.

Marina keksy sa mi spájajú so škôlkou. Tam sme ich mávali s mliekom. Namáčané do mlieka len presne tak dlho, aby som ich stihla dať do úst predtým, než sú už príliš namočené a nerozlomia sa.

Najmä to Pikao. Cestou domov z gympla som sa stavila v takej malej búdke, kde boli potraviny, a kúpila som si tam Pikao. Jeho cucanie mi spríjemňovalo tú dlhočiznú cestu zo zastávky domov (čo je asi 10 minút cesty, ale vtedy sa mi to zdalo hrozne ďaleko).

Taký ten zvyk, že otvorím chladničku a pozerám do nej ako do televízora, už našťastie nemám, ale ako dieťa to bolo často. Sem tam som vytiahla paradajku či mrkvu, inokedy syrokrém alebo nejakú šunku. Ale raz za čas sa tam objavil Pribináčik. Zobrala som lyžičku a pomaly od krajov odjedala pred telkou. 

Sójové rezy mávali vo väčších potravinách na našom sídlisku, kam som chodila niekedy niečo kúpiť. Dostala som 20 korún, zoznam a že si môžem nechať výdavok. A občas namiesto výdavku som pripojila k nákupu práve sójové rezy.

Aj vy máte nejaké nostalgické sladkosti, na ktoré nedáte dopustiť, ho aj obsahujú kilo cukru? Dajte vedieť, ktoré to sú.



Toto je PR článok pre Pribináčik. Všetky názory článku su však moje vlastné.


Žiadne komentáre :

Zverejnenie komentára